
Foto: shutterstock.com
Ako sa pýtame na podstatné mená
Podstatné mená (substantíva) sú plnovýznamové slová, ktoré označujú mená osôb, zvierat, vecí, vlastností a dejov. Tiež rastlín, činností a javov. Sú súčasťou väčšiny viet. Môžu byť konkrétne alebo abstraktné. Pýtame sa na nich otázkou Kto? a Čo?
Konkrétne podstatné mená pomenúvajú veci, ktoré môžeme vnímať zmyslami (vidieť, počuť, cítiť – napríklad slnečnica, paradajka, stôl, búrka).
Abstraktné podstatné mená pomenúvajú veci, ktoré nemôžeme vnímať zmyslami, zvyčajne ide o myšlienky alebo pocity.
Keď sa pýtame na podstatné mená, používame otázky „kto?“ alebo „čo?“. Pomáhajú nám zistiť, o akú osobu alebo vec ide.
Kto je to? To je hasič.
Čo je to? To je lampa.
Pri podstatných menách môžeme následne zisťovať napríklad aj vlastnosti alebo množstvo. Použijeme na to ďalšie otázky, napríklad Aký/aká/aké?
Aká je tá lampa? Lampa je starožitná.
Koľko rokov má lampa? Lampa má vyše 50 rokov.
Čia je tá lampa? Lampa je pôvodne ešte babičkina.
Tieto otázky nám pomáhajú identifikovať a popisovať podstatné mená v rôznych kontextoch.
Keď podstatné mená dávame do iných tvarov, hovoríme tomuto ohýbaniu skloňovanie (deklinácia).
Pri podstatných menách určujeme nasledovné gramatické kategórie:
1. rod (mužský, ženský, stredný)
2. číslo (jednotné, množné)
3. pád (nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál)
4. vzor (chlap, hrdina, dub, stroj, žena, ulica, dlaň, kosť, mesto, srdce, vysvedčenie, dievča)